Existencia obce Zlaté siaha do 12.-13. storočia, čo potvrdil archeologický výskum, pri ktorom boli objavené zvyšky románskej architektúry a črepy keramiky. Najstaršia zachovaná písomná správa o obci je však až z roku 1355. V listine Jágerskej kapituly sa uvádza obec Zlaté ako majetková súčasť smilnianskeho panstva patriaca Tekulovcom. V tej istej listine sa spomína aj dedina Konštantín, ktorú založili usadlíci so šoltýsom Konštantínom pravdepodobne koncom 13. alebo v prvej štvrtine 14. storočia. Vzhľadom na to, že obidve dediny ležali veľmi blízko seba, v druhej polovici 14. stor. sídliskovo aj administratívne splynuli do jednej obce pod názvom Zlaté.

Názov dediny nepochybne vyjadruje skutočnosť, že v jej blízkosti sa nachádzali ložiská zlata. V r. 1355 na dolovanie drahých kovov dostal od kráľa Ľudovíta I. povolenie kastelán Makovického panstva Mikuláš. Pre nerentabilnosť sa ťažba drahých kovov koncom 15. stor. zastavila. V písomnostiach od 14. stor. sa dedina uvádza pod názvom Aranpathak, čo je maďarizovaný tvar slovenského názvu Zlaté. V bardejovských písomnostiach bol zaužívaný názov Künsthel, Kensthel a pod. Kráľ Žigmund v r. 1403 na základe nepravdivej informácie od mešťanov Bardejova, dal Bardejovu východnú polovicu splynutej dediny. Avšak Cudarovci, majitelia panstva Makovica, proti tomu protestovali a celú dedinu získali späť do svojho vlastníctva. V r. 1414 kráľ Žigmund potvrdil Cudarovcom dedičné vlastníctvo na panstvo Makovica aj s dedinou Zlaté. S Cudarovcami viedli Bardejovčania o Zlaté dlhé spory. V rokoch 1441-1445 patrila dedina Bardejovu, čo potvrdzujú zachované daňové súpisy, podľa ktorých obyvatelia dediny odvádzali mestu ročný cenzus. Po vymretí Cudavovcov dal kráľ Matej celé panstvo v roku 1470 šľachticovi Osvaldovi z Rozhanoviec, no hneď nasledujúci rok, daroval Zlaté Bardejovu.

V poslednej štvrtine 16. stor. sa v Zlatom usadili nové rodiny, čím vzrástol počet sedliackych domácností a obývaných domov. Koncom 16. stor. bolo Zlaté veľkou dedinou takmer výlučne s poddanským obyvateľstvom. Bardejov bol nepretržitým majiteľom obce až do začiatku 18. storočia, kedy z dôvodu zlej hospodárskej situácie dal Zlaté do zálohy šľachticom Sirmajovcom. Naspäť dedinu získal v roku 1775 a vo vlastníctve ju mal až do roku 1848. Obyvatelia dediny sa v minulosti najviac zaoberali poľnohospodárstvom, v čase vegetačného pokoja si vypomáhali rôznymi remeselnými prácami, najmä košikárstvom, metliarstvom, výrobou šindľov a v nemalej miere prácou v lesoch a furmankami. Stála tu voľakedy na panskom majeri „palenčáreň“. Poniže dediny bol mlyn, ktorý poháňala voda zo Zlackého potoka, a keďže nemal vždy dostatok vody na svoju prevádzku, urobil sa kanál z Mníchovského potoka. Po zhorení mlyna sa tu postavila píla, ktorá však časom zanikla a ostal názov Mlynárska lúka.

Takto ostali aj názvy jednotlivých honov od nepamäti až dodnes a pripomínajú buď udalosť, ktorá sa v týchto miestach stala, prírodný úkaz či iné znaky. Napr. hovorí sa o „Havírskych dzírach“ v lokalite lesa Polomisko a Magura, kde údajne boli strieborné bane.

V minulosti poľnohospodárstvo nebolo na vysokom stupni podobne ako v celej oblasti hornatého východného Slovenska. Roľníci tu najviac siali raž, ovos, jačmeň a neskoršie pšenicu, potom zemiaky a kapustu, ktoré boli hlavným zdrojom obživy. Z krmív pre zvieratá to bola ďatelina, ktorá sa kosila dvakrát do roka, ďalej kŕmna repa a samozrejme seno z lúk. Každý piaty rok sa nechávali úhory.

Dedina bola postavená z drevených domov pokrytých slamou. Táto krytina bola ako stvorená pre vznik požiarov. V rokoch 1865, 1880 a 1911 takto vyhorelo 19 domov. Príčinou bola častá neopatrnosť občanov.

Aj obyvateľov dediny vyháňala bieda a chudoba za more. Ľudia odchádzali do USA, Kanady, neskoršie do Argentíny. Mnohí tam ostali, mnohí sa vrátili domov. Veľa občanov ostalo na bojiskách prvej a druhej svetovej vojny. Pre zaujímavosť – prvej svetovej vojny sa z dediny zúčastnilo 92 vojakov, z ktorých 15 padlo, ranených bolo 16 a v zajatí ostalo 17 vojakov.